Mentálna sila maratónskych mníchov z hory Hiei

13.01.2014 09:55

Ľudia dokážu veci, o ktorých by sme si nikdy nemysleli, že je možné ich dokázať. Len tým, že naozaj veríme v samých seba, môžeme dosiahnuť veci, ktoré sa zdajú nemožné. Na posvätnej hore Hiei v Japonsku žijú mnísi, ktorí musia vedieť odbehnúť a odkráčať vzdialenosť dlhšiu ako obvod zemegule, aby dosiahli očistu a stav Budhu.

Príbeh týchto mníchov začína v roku 831, keď sa narodil So-o, "ten ktorý slúži všetkým". Vo veku 15 rokov sa usadil v chyži na hore Hiei, kde si ho všimol opát Ennin. Opát zasvätil So-oa do tantrickej mystiky a opísal mu tradície čínskeho buhdizmu, spájajúce sa s púťami na hory. So-o trávil púťami po prírode a meditáciám mnoho času, sila jeho úsudku rástla a jeho motlitby pomáhali uzdravovať chorých. Spolu so svojími pomocníkmi postavil na Hiei dom, v ktorom sa usadili mnísi kaihogyo. Keď So-o v roku 918 zomrel, jeho nasledovníci v púťach pokračovali.

Mnísi na Hiei sú tendai budhisti. Aby sa mních mohol stať opátom v jednom z podchrámov na tejto hore, musí deň čo deň, po dobu sto dní absolvovať trasu dlhú 40 kilometrov. Na cestu dostanú odev z bielej bavlny, so šnúrou okolo pásu a nožom za ňou, ktorý im má pripomenúť, aby radšej spáchali samovraždu, ak by nedokázali obstáť pri skúške.

Mních vstáva o polnoci, aby sa najedol a pustil do prvej etapy o hodinu a pol neskôr. Obuje si slamené sandále, ktoré bude musieť niekedy až päťkrát denne meniť, pretože sa rýchlo zoderú (na celý cyklus ich dostane 80 párov). Odev si nesmie vyzliecť a podlhovastý klobúk nesmie zložiť. Musí otrocky dodržiavať trasu a má zakázané zastaviť sa, odpočívať alebo jesť. Motlitby a spev musia byť vykonané správne. Najväčšími nepriateľmi mníha sú dážď a sneh. Ničia mu obuv, spomaľujú ho, odplavujú cestičky a zhasínajú mu lampáš. V najhorších daždivých dňoch mu oblečenie nikdy neuschne. Do Hiei sa vracajú zhruba o šesť hodín, kde sa zúčastňujú na obradoch, umyjú sa a zjedia obed. Po obede si hodinu oddýchnu a opäť sa venujú obradom a spevom. Spať idú okolo ôsmej večer aby o polnoci mohli začať nový deň. Po sedemdesiatich dňoch si adepti, ktorí vydržia zvyknú a nadobúdajú krok maratónskeho mnícha; oči zamerané asi 30 m pred seba, zatiaľ čo telo sa pohybuje v rovnakom rytme, hlava vystretá, ramená uvoľnené, chrbát vzpriamený a nos s pupkom zrovnaný.

      Sto dní je pre najambicióznejších len zahrievacím kolom. Niektorí sa rozhodnú, že budú cvičenie vykonávať po tisíc dní a zložia sľub sedemročného posvätného maratónu. Prvých päť rokov vypĺňa sedem období po sto dní, každé zahŕňa 40 kilometrov behu denne. V šiestom roku musia zvýšiť trasy na 60 kilometrov. Vrcholom je posledný rok s 84 kilometrami denne po dobu sto dní, ktorý následne zakončia cyklom s "len" 40 kilometrami. Do tohto momentu mních zabehne 46 572 kilometrov.

Najnáročnejšia skúška prichádza po sedemsto dňoch. Musia sa deväť dní postiť bez jedla, bez pitia, spánku alebo odpočinku. Pôst trvá celkom sedem a pol dňa, ale hovorí sa mu deväťdňový, pretože sa ráta aj začiatočný a záverečný deň. Z počiatku sa mnísi postili desať plných dní, ale keďže skoro všetci umreli, znížil sa počet dní na sedem a pol. Fyziológovia a psychológovia, ktorí týchto mnícho po pôste vyšetrili potvrdili, že ich stav sa podobal štádiu predchádzajúcemu smrti. Mních je po takomto pôste očistený na tele aj na duši,  hľadí na svet novými a celkom jasnými očami a vybuduje si úplne novú citlivosť na život. Po niekoľkých týždňoch jedenia sa mnísi zotavia a naberú stratenú hmotnosť, sú plní energie a chuti do života a dychtiví pokračovať.

     Aby niekto zvládol behať 84 kilometrov každý deň po sto dní, to vyžaduje guráž a motiváciu. Japonské príslovie hovorí: "Desať minút spánku má pre mnícha vykonávajúceho maratón rovnakú hodnotu ako päť hodín spánku bežného človeka". Mníchom pri ich behu pomáhajú pomocníci, ktorí sa starajú o jedlo, oblečenie, pranie, nosenie výstroja a riadenie dopravy, keď mních vo svojom starodávnom oblečení vstúpi do premávky. Úloha pomocníka je dedičná.

Od roku 1885 zvládlo tisícdňový maratón spolu štyridsaťšesť mužov. Dvaja mnísi to dokázali dvakrát a jeden mních spáchal na dvetisícpiaty deň samovraždu. Mních Okuno Genjun zvládol tri cykly. Nie je známe koľko mníchov pri tomto maratóne umrelo, ale pozdĺž cestičiek ležia anonymné hroby mníchov, ktorí vyčerpanie nezvládli alebo spáchali samovraždu.

Títo mnísi nie sú vytrénovaní športovci, ale zocelila ich telesná práca ako rúbanie dreva, dvíhanie a nosenie bremien a jednoduchý skromný vegetariánsky život. Raňajkujú o pol druhej ráno a dávajú prednosť rezancom, ryži, zemiakom, sóji, zelenine, bylinkám, medu a orechom. Deväť malých jedál počas dňa im dodá dostatok kalórií aby zabehli 40 kilometrov a udržali si robustnú postavu. Mnísi sú duchovne založení a to im dodáva vytrvalosť.

Ich náročné rituály treba chápať v kontexte budhistického učenia "Uč sa zrakom, cvič nohami". Mníšky tréning vyvoláva to, čomu sa v japonsku hovorí innen. In sú vlastnosti súvisiace s mentalitou Budhu, ktoré sa prebúdzajú vo vnútri človeka a en sú okolnosti, za ktorých sa to deje.

Viac si o týchto mníchoch môžete pozrieť tu.

Zdroj: Thor Gotaas - Dejiny behania

(DK)